Farnosť a kostol

 

Presný dátum vzniku farnosti nie je známy. Ako hovoria historické biskupské vizitácie, pôvodne uprostred lesa stála kaplnka sv. Lorenca. Občas tu bol vyslaný kňaz z benediktinského opátstva na Skalke, aby tu konal bohoslužby drevorubačom a uhliarom, čo klčovali les okolo, aby tak získali pôdu na obrábanie.

Neskôr na mieste kaplnky bol postavený v roku 1480 už murovaný kostol zasvätený sv. Vavrincovi – diakonovi a mučeníkovi / +258/. Kostol bol pôvodne postavený v gotickom slohu. Neskôr bol prestavaný a klasicisticky upravený. Pristavené bolo nové presbytérium a upravený interiér. V roku 1870 bola  strecha nanovo pokrytá dreveným šindľom. Z pôvodnej gotickej stavby ja čiastočne zachovaná veža o obvodné murivo.

   Podľa legendy, ktorá ja v Zliechove stále živá, sa kostol mal stavať „na Viskupovej“ / alebo na Biskupovej?/  v časti chotára , kde je teraz Farma. Boli tam pekné lúky i studňa s dobrou vodou. Už sa aj začalo s prísunom materiálu, no stalo sa čosi nevídané. V noci niekto alebo niečo materiál na stavbu kostola poprenášalo na miesto, kde stojí kostol teraz. To sa opakovalo niekoľkokrát. Ľudia v tom videli znamenie, že tam má byť kostol postavený.

V 16. storočí pod farnosť Zliechov administratívne a pastoračne patrili obce Gápel, Čičmany, Košecké Rovné a Stredma. V roku 1788 sa Čičmany osamostatnili a v 60-tych rokoch 20.storočia bol Gápeľ pridružený k Valaskej Belej a k farnosti Zliechov pričlenená filiálka Košecké Podhradie, časť Kopec..

 

Kňazi pôsobiaci vo farnosti

 

Prvým farárom bol podľa farskej kroniky kňaz menom A.Pernyš. V celej histórii zliechovskej farnosti tu pôsobilo 39 kňazov v úlohe farára. Nakoľko v obci kedysi žilo oveľa viac ľudí / cez 2 tisíc/ ako v súčasnosti, od roku 1837 do roku 1902 tu pôsobilo celkovo 42 kaplánov.

  1. Štefan Dobroviczky z „Dobrej Vody“
  2. A. Sakulsky zo Sakul (pri Bielej Hore)

Títo spravovali farnosť pred rokom 1660.

  1. A. Kuliffay z Považskej Bystrice do roku 1665
  2. Juraj Fábry – 1666
  3. A. Mrzula pochádzal z Turca
  4. A. Drchala – zo Zliechova prestupil do Trnavy
  5. Juraj Kršňaň – zomrel v Zliechove v roku 1676
  6. Juraj Vrtík – rodák zo Zliechova a bol tu v roku 1683, ktorí sa stal farárom v Domaniži a v kronike tejto farnosti sa nachádza záznam o jeho tragickej smrti

:Podľa záznamu sa tento kňaz 4.9.1712 vracal z Frívaldu, kde spovedal pútnikov, do svojej farnosti cez dolinu Suchá / niže osady Trstená/. Ako pil vodu zo studničky, vystrelili na neho dvaja zbojníci, pretože sa nechcel dať ozbíjať. Následkom postrelenia zomrel 2.10.1712 vo veku 58 rokov. Tento čin pripisovali Jurajovi Jánošíkovi pri súde v Liptovskom Mikuláši v marci 1713. Podľa Jánošíkovej výpovede na kňaza strieľal Turiak, zvaný aj Huncaga zo Staškova a Plavčík z Dunajova.

  1. Juraj Jankovič z Pruského – 1690
  2. Juraj Páló – zomrel v Zliechove v roku 1700
  3. Juraj Kanovič z Trnavy zomrel v roku 1709
  4. Pavol Galgóczy z Trnavy
  5. Štefan Jakubek z Ďorďova
  6. Martin Vlczey z Chropova
  7. Pavel Klenovič zo Štefanova – spravoval farnosť do roku 1734
  8. Adam Maťuškovič
  9. Gašpar Vincze – zomrel v roku 1739
  10. Ján Michal Valášek z Krupiny nastúpil ako správca fary 13.4.1739 a zotrval v Zliechove 50 rokov – najdlhšie zo všetkých tu pôsobiacich kňazov – 8.7.1789 zomrel.
  11. Pomerne dlhší čas bol v tunajšej obci správcom fary – 23 rokov – Andrej Kaloššay z Rajca.
  12. Jozef Karol Balgha – z Topoľčianokod 17.6.1814 do 31.8.1824.
  13. Ján Lipták z Hornej Suče – do 1.3.1837
  14. Juraj Zermegh de Baáb do roku 1864
  15. Pavel Polányi z Hlohovca – od 4.8. 1864 do roku 1891
  16. Jozef Pecháň z Ilavy – do roku 1902
  17. Ján Blunár z Rajca – do 15.9.1917
  18. Dr. Šimon Gallo z Kolarovíc – od 15.1.1918 do 20.10.1922 ,kedy musel opustiť farnosť a nemali vlastného farára, ako cirkevný trest. O tomto sa miestny veriaci neradi zmieňujú. Až neskôr bol sem poslaný dočasný správca Koloman Hamar, neskôr Juraja Kempný.
  19. Jozef Pietrik z Bánoviec- k 1.10.1925 do 31.12.1930

Od 1.1. 1931 do 1.9.1934 nemala farnosť svojho kňaza. Chodievali sem kňazi: Karol Záškvara z Mojtína, Pavol Kollár kaplán Valaská Belá, Jozef Dvonč z Čavoja a občas Ján Štrba z Čičman.

  1. Pavol Kollár z Bošáce –od 1.9.1934 do 30.4.1938
  2. Ján Klimek z Habovky – od 1.5. 1938 do 31.1.1952
  3. Štefan Kúsek zo Žikavy pri Nitre – od 1.4.1952 do 31.5.1953
  4. Jozef Melo z Járku pri Nitre – od 1.6.1953 do 30.8.1954
  5. Ján Kutiš z Prusov pri Topoľčanoch – od 1.9.1954 do 15.3.1974
  6. Ľudovít Buček z Holíča – od 15.3.1974 do 30.9.1980
  7. Ferdinand Martiš z Mojtína – od 1.10.1980 do 15.1.1987
  8. Anton Domian z Ivanky pri Nitre – od 15.1.1987 do 30.10.1987
  9. František Gavlák z Čadce – od 1.3.1988 do 30.6.2002
  10. Alojz Potočiar z Čadce – od 1.7.2002 do 30.6.2010
  11. Milan Kozák z Lednických Rovní – od 1.7.2010 po súčastnosť.

 

Veľmi významný sa stal kaplán Martin Medňanský, ktorý je známy ako slovenský spisovateľ a buditeľ národa. V Zliechove pôsobil v rokoch 1871-72.

Zo zliechovskej farnosti pochádzajú traja kňazi: Juraj Vrtík / 1654/, Jaroslav Nikmon /1941/ a Pavol Hrvol /1976/.

Jaroslav Nikmon bol na kňaza vysvätený r. 1963. Pôsobil ako kaplán vo farnosti Skačany, Konská a Nitra. Potom jeho kňazská služba pokračovala v úlohe prefekta v bratislavskom seminári pre bohoslovcov .Pochovaný je na zliechovskom cintoríne.

Pavol Hrvol bol vysvätený na kňaza v roku 2002. Ako kaplán pôsobil vo farnostiach Konská, Púchov a Kysucké Nové Mesto. Súčasne pôsobí ako farár farnosti Stráňavy.

 

Náboženský život v minulosti

Ako už bolo uvedené , vieru v tunajšej oblasti začali šíriť rehoľní kňazi a frátri z kláštora na Skalke. Neskôr benediktínov vystriedali jezuiti, ktorí pôsobili hlavne v Gápli. Tým, že farnosť počas storočí mala takmer vždy kňaza, ktorý sa o ňu pastoračne staral, v ľudských srdciach horela živá viera a láska k Bohu.

Vyjadrením tejto zbožnosti okrem bežného liturgického slávenia a modlitieb boli aj veľké procesie na sviatok Božieho tela  a púte k Božej Matke do Frívaldu so zástavami a pútnickým krížom. Tieto trvali dva dni. Pútnici išli pešo až do Frívaldu, tam sa zúčastnili duchovného programu, prespali v sene alebo v dome u známych z predchádzajúcich rokov a v nedeľu sa vydali na cestu späť. Dojemné bývalo nielen vyprevádzanie, ale zvlášť vítanie pútnikov pri Obrázku na odbočke cesty do Čičmian. Pútnikom  naproti vychádzala procesia s p. farárom. Na pútnikoch bolo vidieť únavu, tváre opálené od slnka, na krku mali zvyčajne zavesený ruženec. Pri zvítaní  odovzdávali z púte pozdrav: Nechala ťa Panenka Mária pozdravovať. Procesia končila púť v kostole, kde sa pútnici išli poďakovať Pánu Bohu za šťastný návrat.

V roku 1925 prišiel do farnosti pán biskup Dr. Karol Kmeť a udelil sviatosť birmovania 269 birmovancom. O tri roky neskôr sa vo farnosti konali prvé ľudové  misie na obnovenie a zapálenie viery pre všetky stavy v obci.

 

Katolícka akcia a vzbura v Zliechove

 

Zdalo sa , že po hrôzach vojny sa bude život vo farnosti sľubne rozvíjať, ale prišiel rok 1948.Komunistická strana sa stala vedúcou silou v štáte a považovala za svoju naliehavú úlohu zbaviť sa svojich politických a ideových odporcov. V cirkevnej oblasti sa to prejavilo zastavením vydávania katolíckej tlače, zákazom náboženských spolkov, zoštátnením cirkevných škôl a vytvorením tlakov, aby sa proti biskupom postavili kňazi a potom aj veriaci. Touto „Katolíckou akciou“ by sa dosiahlo odtrhnutie Cirkvi od Ríma a vznik národnej cirkvi riadenej štátom.

Biskupi vydali Pastiersky list „Hlas biskupov a ordinárov v hodine veľkej skúšky“, v ktorom vysvetlili zákernosť plánu komunistov a nemožnosť spolupráce s ich režimom.

Akcia sa neujala ani medzi kňazmi a ani medzi veriacimi. Preto sa začalo zo strany štátu veľké prenasledovanie a perzekvovanie ľudí a kňazov

V nedeľu 1.júna 1949 spomínaný list biskupov čítal v zliechovskom kostole p. farár Ján Klimek. Popoludní počas litánií prišli do Zliechova k fare vysokopostavení činitelia vládnucej sily štátu. O ich príchode hneď vedela celá dedina . Ľudia z kostola aj z dediny sa zhromaždili pri fare s tým, že si kňaza nedajú. Nastala davová psychóza. Pán farár chcel situáciu upokojiť, ale už sa to nedalo. Nepozvaným „návštevníkom“ sa dostalo od prítomných ľudí dosť ostrých slov aj pár štuchancov, takže boli nútení utekať.

Na druhý deň – v pondelok sa rozkrútilo koleso pomsty. Niekto musel za celú nedeľnú akciu pykať, preto sa hľadali vinníci. Po skončení rannej smeny, keď pred dubnickou Škodovkou nastúpili robotníci do autobusu, dostal šofér príkaz od SNB/ Slovenská národná bezpečnosť/, aby zašiel autobusom za bránu závodu. Tam museli robotníci z Košeckého Rovného a z Podhradia vystúpiť a ostali iba zliechovskí robotníci. Tí boli prinútení postaviť sa do radu pred dvere vrátnice a po jednom ich v miestnosti „na bráne“ začali vyšetrovať – mlátiť pelendrekmi a vypočúvať. Krik od bolesti bolo počuť von. Nebrali ohľad ani na neplnoletých.

Dlho trvali dozvuky „vzbury“- zatýkanie, vyšetrovanie, šikanovanie. Proces s obžalovanými sa konal 14.októbra 1949 na Okresnom súde v Považskej Bystrici

Za trestný čin vzbury a šírenia poplašnej správy boli odsúdení:

Jozef Belina /1922/                    2 roky

Adam Belina /1876/                   1½ roka

Štefan Skrutek/1909/                 1½ roka

Rudolf Ševčík /1931/                 3 mesiace / bol mladistvý/

Vendelín Kašiar /1923/              1½ roka

Vilma Pejková /1909/                 7 mesiacov

Antónia Grošaftová /1921/         7 mesiacov

Mária Hrubová /1928/                6 mesiacov

Mária Kuliačková /1926/            6 mesiacov

Vendelín Kašiar ako väzeň zahynul v handlovských baniach v 7. mesiaci väzby ako 26 ročný. Rodiny väznených boli bez akejkoľvek podpory od štátu.

V roku 1968 sa na súde v Považskej Bystrici chystala rehabilitácia odsúdených a prekvalifikovanie činu na priestupok. Nádej sa však rozplynula v rachote „spojeneckých“ tankov  v auguste 1968. Až po „nežnej revolúcii“ r. 1989 sa obnovilo rehabilitačné konanie a rozsudky boli zrušené.

A ako dopadol pán farár Klimek? Pretože čítal pastiersky list, upadol do nemilosti vtedajších mocných. Bol v Zliechove do 31.januára 1952. Prišli za ním dvaja ŠTB -áci, že si potrebujú niečo upresniť, aby išiel s nimi. Do Zliechova sa viac nevrátil. Bol odsúdený na jeden rok väzenia a jeden rok manuálnych prác. Dôvod – čítanie pastierskeho listu a čítanie evanjelia, kde Ježiš hovorí o falošných prorokoch v ovčom rúchu….. Po odpykaní trestu pôsobil na Mojtíne a tam aj zomrel. Pochovaný je na Orave v obci Habovka.

 

Významné osobnosti 20.storočia  

 

V uvedenom období pôsobilo vo farnosti viac skvelých a dobrých kňazov, ktorí vykonali kus práce a preto si zasluhujú pozornosť. Niektorí z nich:

Profesor Jozef Vrablec

Správca farnosti v Zliechove Ján Klimek bol na jeden rok od 1.9.1942 do 30.8.1943 povolaný ako vojenský duchovný. Jeho zastupovaním bol poverený kaplán z Dubnice nad Váhom Jozef Vrablec. Meno tohto vynikajúceho kňaza, chýrneho kazateľa, pastoralistu, doktora teológie, profesora a dekana Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave, kanonika Nitrianskej kapituly a pápežského preláta je dobre známe nielen na Slovensku, ale i v Čechách. Keď prijal pozvanie a bol slávnostným kazateľom na zliechovských odpustkoch v roku 1991, rád sa rozpomínal na rok strávený v zliechovskej farnosti.

Ľudovít Buček

Pôsobil v Zliechove od 15.3.1974 do 30.9.1980. Za svojho 6 a pol ročného pôsobenia vykonal obdivuhodný kus práce na zveľaďovaní kostola a pastoračného života.

Zabezpečil vykurovanie kostola, elektronické harmónium, novú elektroinštaláciu, nové osvetlenie, opravu lavíc, nový mobiliár v presbytériu, ozvučenie, krížovú cestu, elektrifikáciu zvonov, odstránenie pieskovcovej podlahy a nahradenie mramorovou, oplotenie pozemku okolo kostola a veľa ďalších obnov a prác.

Mal veľmi mladého ducha a dokázal získať pre Božiu vec srdcia mnohých ľudí a zvlášť mladých. Fara sa mladým stala druhým domovom. Tu sa stretávali, učili sa hrať na rôzne hudobné nástroje a vytvárali živé spoločenstvo. Napriek vyťaženosti si našiel čas na výjazdy s ľuďmi do rôznych končín Slovenska na lyžovačku alebo výlet. Bol to muž viery – keď odchádzal do večnosti /r. 2002/, napísal na lístok: Pozdravujem všetkých! Dovidenia v nebi.